Rozhovor s rodičmi, ktorým vzali deti: náš syn chcel zabiť seba aj pestúnov

Autor: Deti patria rodičom | 13.8.2014 o 22:38 | (upravené 14.8.2014 o 4:06) Karma článku: 8,27 | Prečítané:  2540x

Prípad rodiny Sakajtovej je známy ako prípad Rómov, ktorí sa ohradili voči adopcii ich detí homosexuálnym párom.   Na Slovensku žila rodina v Michalovciach. Sakajtovci majú desať detí, z toho štyri sú už plnoleté. Na Slovensku nepoberali dávky v hmotnej núdzi, pán Sakajtov pracoval, naposledy ako školník, a za prácou dochádzal aj do Čiech, kde pracoval ako murár. Manželka sa starala o deti, ale v rámci možností tiež pracovala, naposledy bola tri roky zamestnaná v technických službách. Pán Sakajtov tiež pôsobil v rómskom divadle a zakladal aj únie rómskej mládeže. Vyštudoval strednú odbornú školu strojnícku, ktorú ukončil maturitou. Študoval aj na univerzite, no pre nedostatok financií ju neukončil. Z kurzov má za sebou podvojné účtovníctvo, obsluhu vysokozdvižného vozíka a kurz terénneho sociálneho pracovníka.

Z akých dôvodov ste odišli do Veľkej Británie?

Ladislav Sakajtov: Lepší život som hľadal. Ja som z tých Rómov, ktorí nepotrebovali sociálne dávky, ale viete, aká je situácia na Slovensku. 

Na Slovensku bol život ťažký, takúto veľkú rodinu musíte zabezpečiť. Keď sa nám vyskytla možnosť, odišli sme do Anglicka.

 

Aké boli vaše začiatky v Anglicku?

Ladislav Sakajtov: Začiatky boli veľmi ťažké. Stali sme sa obeťami obchodovania s ľuďmi. Po našom príchode nám doklady zobrala agentúra a za nás vyberali sociálne dávky. Agentúra nám poskytla ubytovanie, ale veľmi nedostatočné. Bývali sme v jedenapolizbovom byte, boli tam zlé hygienické podmienky. Potom som vyhral súd a agentúra nám pridelila štvorizbový byt. Pri prideľovaní bytu spolupracovali sociálne služby a Hope for justice, nezisková organizácia, ktorá pomáha obetiam obchodovania s ľuďmi.

 

Podarilo sa vám nájsť si aj prácu?

Ladislav Sakajtov: Áno, momentálne pracujem ako maliar.

 

Čo bolo dôvodom, že vás prvý raz kontaktovali sociálni pracovníci?

Ladislav Sakajtov: Môj vtedy dvanásťročný syn sa bicykloval o tri uličky ďalej a stratil sa. Keď sa nevracal domov, zavolal som hneď na políciu, že sa mi stratil chlapec. Polícia ho našla večer, ale nám ho priviedli až na druhý deň. Pochopíte to? Odvtedy sa o nás začali viac zaujímať.

Navštevovali nás však už odvtedy, ako nám pridelili ten jedenapolizbový byt. Na základe toho bytu nám neskôr vyčítali, že sa o svoje deti nevieme postarať.

 

Aký dôvod uviedli pri odoberaní vašich detí?

Ladislav Sakajtov: Mne na prvom súde povedali, že odobraný bude len S. Viem, že je tam spomenutý dôvod ako zanedbávanie, záškoláctvo a takéto veci. Dokázal som však na súde, prečo MA nechodil do školy. Dal som mu vypracovať psychologický aj psychiatrický posudok, v ktorom dokazujem, že MA vzhľadom na svoju diagnózu mal byť zaradený do inej triedy. Žiadal som preňho aj osobného asistenta, ale mu ho nepridelili. Deti sa v škole MA posmievali, trpel tam šikanou a  na školu som podal aj sťažnosť. On tú školu nestíhal, nemal ju rád a aj preto o ňu nemal záujem. Môjho chlapca tam zbili, prišiel s rozbitým nosom a sociálne služby, ktoré som žiadal o pomoc,  povedali, že je to normálne medzi deťmi. Na inú školu ho preradiť nechceli. Ešte sme ja aj moja manželka dostali zákaz približovať sa ku škole. Pre tú sťažnosť, čo som podal na školu.

Ja som potom nemohol dozerať, či deti vždy prídu naozaj do školy, keď som sa k nej nemohol priblížiť. Ako som mohol zabezpečiť školskú dochádzku? Ani som nemohol brániť svojho chlapca.

 

Mali deti problémy so školskou dochádzkou aj na Slovensku?

Ladislav Sakajtov: Moje deti nikdy na Slovensku nemali problémy so školskou dochádzkou.

Iveta Sakajtová: Každý mesiac mali deti rodičovské a ja som tam každý mesiac chodila.

 

Ďalším z vymenovaných dôvodov vašej rodičovskej nedostatočnosti bolo, že deti sa samy túlali v noci.

Chlapci chodili vonku aj sami. Mali už 12, 13 rokov. Oni mali tú školu poobede až

do večera. A keď tam neboli, tak povedali, že sa neskoro túlali.

 

Jedným z obvinení malo byť, že vaša manželka počas tehotenstva priveľa fajčila a pila veľa kávy.

Ladislav Sakajtov: Moja manželka pije dve kávy, jednu ráno a druhú večer a denne vyfajčí niekoľko cigariet. Fajčím aj ja a fajčiť chodíme na dvor. A to bolo uvedené v papieroch, že som to ja na manželku povedal, že pije kávu a fajčí. Ja vám poviem dôvod odobratia detí. Oni tu nikdy nepochopia, že rodina má desať detí. Keď bola manželka tehotná, chceli, aby si dala dieťa zobrať. Aj ja som ju mal o tom presvedčiť, ale ja s tým ako kresťan nesúhlasím. Neurobil som to a preto S. odobrali.

 

Máte pocit, že ste svoje deti niekedy neprimerane fyzicky trestali?

Ladislav Sakajtov: Ja som nikdy svoje deti nebil.

Iveta Sakajtová: Keď deti niečo urobili, napríklad sme ich našli fajčiť, tak sme ich dali jedného do jednej izby a druhého do druhej. Povedali sme im, nech rozmýšľajú, či dobre spravili a po piatich minútach nech prídu dole a povedia áno alebo nie. Potom prišli a povedali, že „mama, nedobre sme spravili.“ Stále som svojim deťom hovorila, rozmýšľajte, čo ste spravili zle. To nie je trestný čin!

Sociálka sa detí pýtala, že či ich bijeme a ony dosvedčili, že to nie je pravda.

Ladislav Sakajtov: V médiách to mohlo byť preto, lebo sociálna pracovníčka uviedla, že ona videla, ako matka udrela chlapca.

Iveta Sakajtová: Ja som chlapca chytila za plece, keď si na vrátnici na kontaktoch chcel pozrieť knihu. Som mu povedala, nechaj to, to nie je tvoje.

 

Ďalším z dôvodov odobratia bolo, že ste zanedbávali lekársku starostlivosť o svoje deti.

Chlapcov som hneď prihlásil k lekárovi, aj špecialistom, ušné, očné, takéto základné veci. Do školy som ich prihlásil. Takže nemajú dôvod spochybňovať to.

 

Vaše najmladšie deti už boli dané na adopciu. Okrem dôvodu z obáv o ich výchovu a starostlivosť vo vašej rodine v budúcnosti sa tak stalo aj z dôvodu, že už počas ich života vo vašej rodine utrpeli ťažkú ujmu. Najmladší S. bol s vami len krátko, k akej ujme u neho za ten čas malo dôjsť?

S. bol najprv tri a pol týždňa v nemocnici, lebo sociálna pracovníčka už pripravovala toto dieťa, aby ho nedostala matka a takisto sociálka riadila, kedy my môžeme k dieťaťu ísť. Ja som sa ozval a chlapca nám pustili domov, lebo nemocnica s ich postupom tiež nesúhlasila.

Doma bol S. presne štyri a pol dňa. Za ten čas sme ho vraj dostatočne nekŕmili. A dvakrát ho za ten čas prišli vážiť a povedali, že váhy sa pokazili. Ja sa doteraz pýtam, aký má sociálka dôkaz, že dieťa doma nepriberalo. Matka ho s ťažkosťami dojčila a prikrmovala. Keby to bolo prvé dieťa, že sa nevieme postarať, ale my ich máme desať. Žiadne naše dieťa nehladovalo.

Oni na tom súde dokladali stále ďalšie a ďalšie takéto dôkazy. Ja nerozumiem tomu sudcovi, ako to mohlo prejsť.

 

Ako prebiehalo odoberanie vašich detí?

Ladislav Sakajtov: My sme o deviatej museli byť na súde. Ako mi to bolo popísané, prišlo tam asi päť policajných áut, vo vnútri bolo asi sedem policajtov. Všetky deti nahnali do obývačky a nesmeli sa odtiaľ pohnúť. Potom ten istý prekladateľ, čo sme mali my na súde, dorazil aj do domu a začali vynášať aj cudzie deti. Zobrali dve moje deti a tri vnúčatá, čo tam vtedy boli, teda bol tam velikánsky rozruch. Deti strašne plakali, ako mi to bolo popísané. Päťnásťročnému chlapcovi vykrútili ruky, dospelého chlapca vyhodili, že tam nesmie byť. Stále sociálne služby hovorili, že tam nebol nik dospelý. Moja dcéra však mala sedemnásť rokov a syn dvadsaťjeden. Dcére tam prihorelo nejaké jedlo, keď prišli a môj malý syn sa pocikal od strachu. To nám potom vyčítali, že bol zanedbaný. Vyčítali nám aj to, že chlapec (J) bol hladný, pritom on ráno jedol, predtým ako sme odišli na súd, sme mu dali raňajky.

Najprv zobrali dvoch mojich mladších synov a o tri týždne ďalších dvoch.

 

Prečo vám neodobrali všetky neplnoleté deti?

Ladislav Sakajtov: Tomu nerozumiem, prečo nám nezobrali všetky deti.

 

Viete ako deti znášajú pobyt u pestúnov? tam spokojné?

Iveta Sakajtová: Ja som deťom na kontakty nosila ovocie a MO mi povedal, že doma ho hneď pestúnka hodí do koša. Keď sa pýtal, že prečo to vyhadzuje, že to mu mama priniesla, povedala, že je to špinavé.

Chlapci sa sťažovali, že ich pestúni bijú a nadávajú im.

Ladislav Sakajtov: Chlapci sú tam týraní. MA a MO stále utekajú, na úteku sú aj niekoľko dní a pýtajú sa k rodičom. MO je na tom už psychicky veľmi zle. Chcel už spáchať aj samovraždu, raz keď šli v aute, chcel zabiť seba, spolu s bratom aj pestúnmi, už to nevládal ďalej znášať. Raz bol na úteku deväť dní a celý ten čas nikoho nezaujímalo, čo s ním je.

 

A ako prebiehali oficiálne kontakty s deťmi?

Ladislav Sakajtov: Ja som nepodpísal podmienky ohľadom kontaktov stanovené sociálnymi službami a mám zákaz stretávať sa s chlapcami. Prečo by som mal podpísať niečo, s čím nesúhlasím? Raz som po kontakte čakal na svoju ženu, pobozkal som chlapcov a skončil som na 72 hodín vo väzení, čo som nikdy predtým nebol zadržaný a súdne trestaný.

Iveta Sakajtová: Bolo mi do plaču, keď raz doniesli tých menších. Mali zranenia a boli špinaví.

Za staršími chlapcami som dochádzala veľmi ďaleko. Raz mi dali kontakt v takom čase, že som v tom meste musela prespať v noci, aby som kontakt stihla. Prespala som na lavičke s bezdomovcami.

Raz som tam cestovala a na mieste mi povedali, že kontakt je zrušený. Išla som za našou sociálnou pracovníčkou, ale povedali mi, že v ten deň nebola v práci. Ja však poznám jej auto, bolo zaparkované pred budovou. Povedala som im to, ešte sa zasmiali, aká som „clever“ (bystrá). S chlapcom, ani sociálnou pracovníčkou som sa v ten deň nestretla, išla som tam zbytočne.

 

Kontaktovali ste pri úteku starších synov sociálny úrad a políciu a CIPC?

Ladislav Sakajtov: Áno, kontaktovali sme všetkých, aj ohľadom nevhodného správania pestúnov, ale nebol záujem. Ani keď bol chlapec nezvestný deväť dní. CIPC mi napokon odpísalo, že všetko je v poriadku a dieťa je u pestúnov a je tam nastálo a že tam už nevidia žiadny problém. Ja som im na to odpísal, že tam nejaký problém asi je. Dieťa by takto neutekalo od pestúnov, ak by mu tam neubližovali.

Sociálna pracovníčka nám zas povedala, že úteky z pestúnskych rodín nie sú ničím výnimočným. Tie úteky sú tam ako na bežiacom páse. Ja som ich chcel dať preradiť, ale oni nechceli.

Nakoniec chlapcov oddelili, aby spolu od pestúnov neutekali. Aj tak utekajú. Dohodnú sa cez mobily a utečú.

 

Boli na súdnych pojednávaniach zohľadnené aj názory vašich detí ohľadom toho, s kým chcú žiť? Zaujímal sa niekto aj o názory vašich plnoletých detí?

Ladislav Sakajtov: Neboli. Z našich plnoletých detí nebolo ani jedno vypočuté, nebol o to záujem.

 

Čo by ste odkázali rodinám, ktoré sa chystajú za prácou do Anglicka?

Ladislav Sakajtov: To, čo sa stalo mne, sa môže stať aj druhým ľuďom. Oni sú schopní všetkého. Rozbijú rodinu, aby to nezvládla. A preto o tom informujem. Nech hlavne Rómovia pochopia, o čo tu ide, že ide aj o ich deti. Že nedostanú prácu a všetko im vezmú. Je to len biznis.

A bol by som rád, keby ma ľudia neposudzovali za to, či som Róm. každý len to rieši a nie to, čo sa nám stalo.

Iveta Sakajtová: Nech ide muž zarobiť sám a nech nechá ženu a deti doma.

 

 

 

Povedali o Sakajtových:

 

Lenka Sakajtová. dcéra, 24:

Moji rodičia sa dobre o mňa starali, dobre ma vychovali.

Každý rodič chce len dobre pre svoje deti. Stalo sa, že som niečo chcela, ale moji rodičia na to nemali. Ale snažili sa, aby sme mali všetko.

Moja mama sa postará aj o naše deti. Vieme, že je dobrá mama, preto sa jej nebojíme nechať aj vlastné deti.

A otec nás nebil. Ja mám 24 rokov a nikdy som od otca nedostala. Ani moji súrodenci.

 

Mudr. Ľubomíra Benediková, detská lekárka, Michalovce:

Oni tu žili biedne, preto aj odišli. Poznám túto rodinu ako chudobnú, ale rešpektovali nás na každé slovo, keď som potrebovala, prišli, nebolo ich treba predvolávať. Všetko tie deti mali, lebo pani Sakajtová bola veľmi seriózna. Tie jej staršie deti boli pracovité, robili, neulievali sa. Takto ich poznám, ako chudobnú a serióznu rodinu. Ako rodičia boli prvotriedni a ako máloktorí Rómovia učili deti pracovitosti.

 

Ing. Vasilová Jozefína, sociálna pracovníčka, Michalovce:

Poznám ich roky. Spoznala som ich ešte skôr, ako som sa začala venovať terénnej práci. Poznala som ich rodinu, tie staršie deti chodili ku mne domov. Je pravda, že žili v osade a podmienky tam nemali ktovieaké, ale rodina bola súdržná, starali sa o deti, ako vedeli. Deti navštevovali školu. Pán Sakajtov bol vychovaný v nerómskej pestúnskej rodine, mal iné návyky, ako fungovali tu v osade.

 

Ing. Michal Banon, sociálny pracovník , Michalovce:

Ja ich poznám dlhšie, som ich stretával v meste a tak. Tiež som Róm. Poznám ich trošku lepšie a vnímam ich ako normálnu rodinu. Mali normálne bývanie, ich rodina bola bezproblémová. Oni sú dobrí ľudia, ale keď sa raz nedá z tej biedy dostať... Chudoba sa v podstate dedí. Keď im nepodáme pomocnú ruku, tak sa z toho nedostanú nikdy.

 

ZLATKA MANDÁKOVÁ

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?